Koľko je hodín?

Jej bledá pokožka, mierne popraskaná omietka, ktorá každou chvíľou čakala na stretnutie sa so zemskou príťažlivosťou a následnému pádu smerom nadol, dodávala tomuto škaredému ránu šedivú – pochmúrnu náladu. Už z diaľky som spozoroval pred týmto skvostom niekdajšej architektonickej vynaliezavosti obrovskú masu ľudí. Išlo zväčša o domácich sídliskových týpkov, no zazrel som aj jedeného pankáča pravdepodobne z východnej strany. Číro mal nafarbené starostlivo. Červeno-žltý melír na končekoch vlasov vyzeral ako malé blkotajúce plamienky podpálenej susedovej šopy z minulého týždňa. Bože, ešte stále mám pred očami tie padajúce horiace dosky z prepáleného trámového uchytenia. Konečne som sa prečľapkal cez kašovité blato so štrkom a ešte jednu priekopu čo tu nechali chlapíci zhruba pred mesiacom, keď ťahali novú kanalizačnú sieť pre celé sídlisko. Pozdravil som všetkých známych svojím polohlasným nazdarom a podišiel som k pankáčikovi. Všetci naokolo prešľapovali v zime, len panky si tu stál sťa oceľová partizánska mať hrdo stojaca na betónovej kocke pár metrov od nás. Pozdravil som sa podávajúc mu ruku. On ma úplne odignoroval a naďalej sústredil všetku svoju pozornosť k hlbokým nádychom z nejakej podozrivej šúľanej papierovej trubičke, ktorú zvieral medzi palcom a ukazovákom ľavej ruky. Už sme ho všetci mali plné zuby, no nik z nás mu nič nepovedal. Len sme na neho hľadeli, a čakali čo bude, keď dodýcha tú narkotickú záležitosť. Medzi časom otvoril Karči potraviny. Znamenalo to že je sedem hodín a môžeme si ísť nakúpiť zdravé či menej zdravé konzumné záležitosti na zahnatie ranného hladu. Keď sme vymietli regále a naplnili nákupné tašky, vrecká a Karčiho pokladnicu, vybehli sme von. Tu stále stál panky a kúril tú svoju trávičku. Keď doťahal, pousmial sa a založil ruky do vreciek vetrovky. Podišiel ku mne a vysypal tie dôležité slová: »Koľko je hodín?« Povedal som mu koľko je, on sa poďakoval a zadíval sa na oblohu. Jeho ďalšie a vlastne už posledné slová ktoré sa mu vykotúľali z úst boli »Je čas«. Keďže stále zízal na tie škaredé mraky tam hore, prestal som civieť ja na neho a tiež som obrátil hlavu nahor. Pred očami sa mi zjavilo neskutočné divadlo. Opona mrakov sa odtiahla a na javisko vypochodovala jasno modrá obloha s jediným aktérom – slnkom. Táto ohnivá guľa ma prinútila privrieť oči a odvrátiť zrak mimo ňu. Ako som pomaly klesal hlavou, zjavila sa predomnou televízna obrazovka. Panky vedľa mňa už nebol. V ruke som držal ovládač a sedel som vo svojom koženom kresle vo svojej obývačke. Vedľa kresla som mal nákupnú tašku a na stolíku predomnou ležal pokladničný bloček od Karčiho. Z okna sa ku mňe tiahol jemný vánok krásneho letného dňa. Tým veľkým červeným gumeným tlačídlom som donútil môj starý televízor s guľatou obrazovkou k tichosti a položil som ovládač na stolík vedľa lístka z registračky. Obul som si slnkom zohriate papuče a odpratal som sa s nákupom do kuchyne spraviť si raňajky. Veď bolo predsa štvrť na osem a prednáška sa začína o necelú hodinku. Kedy stihnem na autobus a napísať ten referát o virtuálnej realite vážne netuším.